Uvoľnený život pred vojnou
Život v Charkove pred vypuknutím vojny bol plný energie a aktívneho študentského života. Mesto s vyše tridsiatimi veľkými univerzitami lákalo študentov z celého sveta a ponúkalo množstvo možností na osobný aj profesionálny rast. Iryna Voronkina, ktorú vojna vyhnala do Bratislavy, si pamätá na bezstarostnosť svojich dní, keď sa pripravovala na tanečnú súťaž s dcérou a plánovala normálny život. Pomyslenie na vojnu sa zdalo len vzdialenou hrozbou.
Prvé náznaky vojny
Čo sa týka varovaní o možnom útoku, Iryna priznala, že varovania pred nadchádzajúcou vojnou brala naľahko. Správy o sťahovaní vojenskej techniky na hranice a varovania od rodiny jej kolegyne z Ruska neuvedomila ako bezprostrednú hrozbu. Bolo to len niečo, čo sa rozprávalo vo fitku, kde niektorí cvičenci mali pobalené kufre pre prípad, ak by sa situácia vyhrotila. Iryna sa ich plačom smiala, nepredpokladala, že by sa môže niečo takého stať.
Vypuknutie vojny
Prvý deň vojny začal úplne bežne. Iryna sa zobudila na zvláštny zvuk a manžel s pokojom oznámil, že sa začala vojna. Obloha bola červená, mesto začalo horieť a pocit schizofrénie, keď sa niekto chystá „oslobodiť“ jej normálny život, bol hrozný. Tieto chvíle pre Irynu znamenali definitívny prevrat v jej živote, keď musela čeliť realite a chaosu, ktorý sa pre jej mesto rozvinul.
Každodenný život v bombardovanom meste
Prvé dni vojny boli mimoriadne chaotické. Mesto prechádzalo kolapsom. Hoci sa snažili pripraviť na odchod, mnohí odchádzali autom, cesty boli zablokované a chaoticky prichádzali správy o bombardovaní. Iryna a jej dcéra sa snažili prežiť, no situácia si vyžadovala vážne rozhodnutia. Museli sa skrývať na miestach, ktoré považovali za bezpečné, a sledovali správy o leteckých útokoch na ich mesto.
Útek z Charkova
V marci sa Iryna s dcérou rozhodli opustiť Charkov a presunúť sa k príbuzným do Poltavskej oblasti, kde bola situácia bezpečnejšia. Zostali tam tri mesiace, ale aj tam sa museli prispôsobiť novému spôsobu života. Ich rozhodnutia boli ovplyvnené naliehavou potrebou ochrániť dcéru pred hrozbou násilia, ktorá sa šírila v mestách, kde Rusi prenikovali a činili hrôzostrašné aktivity.
Návrat do normálu na Slovensku
Po príchode do Bratislavy Iryna zistila, že prispôsobenie sa novému životu je náročné. Bez známych a jazykových znalostí sa ocitla v situácii, kde musela čeliť zložitým každodenným úlohám. S podporou Slovákov sa učila slovenčinu a zamestnala sa na univerzite, kde mohla pokračovať vo svojej vedeckej kariére. Verí, že aj keď vojna rozdelila jej rodinu, dokáže si vybudovať stabilný a normálny život so svojou dcérou na Slovensku.
Vojna a nenávisť
Iryna vyjadruje jasné pocity voči Rusku a predstaviteľom, ktorí spôsobili vojnu. „Nikdy to neodpustím,“ tvrdí. Prešla si cestou od bezstarostného života k traumatizujúcej skúsenosti, ktorú nemožno ignorovať ani zabudnúť. Skúsenosti vojny ju naučili vážiť si normálny život a pocit bezpečia, ktoré predtým brala ako samozrejmosť. Snahou o prežitie a budovanie nové perspektívy je odhodlaná bojovať za lepšiu budúcnosť pre seba a svoju dcéru.
Budúcnosť na Slovensku alebo návrat domov?
Iryna sa nevyjadruje úplne definitívne o tom, či sa plánuje v budúcnosti vrátiť na Ukrajinu. Aktuálne si užíva život na Slovensku, kde jej dcéra má možnosť normalizácie a rozvoja. Verí, že Slovensko predstavuje možnosti a podporu, ktoré chýbajú vo vojnou zničenom Charkove. Keď sa situácia vyjasní, rozhodovanie o návrate domov bude závisieť od mnohých faktorov, ale hoci na Ukrajine zostali jej blízki, aj ona sa snaží o nový začiatok so všetkým, čo to so sebou nesie.
