Kristína Tormová: Cestovanie vlakom a ľudské príbehy
V poslednej dobe som sa často ocitala vo vlaku na trati medzi Bratislavou a Košicami. Každá cesta mi ponúka možnosť stretnúť rôznych ľudí a pozorovať prechádzajúce scenérie. Keďže som pravidelnou cestovateľkou takýchto spojení, naučila som sa, že každe sedenie v kupé je ako nepredvídateľná kapitola vo veľkej knihe životov. Na poslednej ceste som si sadla oproti staršiemu manželskému páru. Ich sťažnosti na teplo vo vlaku a meškania s príchodom vlaku ma viedli k úvahám o ich ceste. Napriek tomu, že som si podľa všetkého myslela, že idú na tajný výlet, potvrdilo sa, že sú manželia, ktorí sa spoločne vydali na cestu.
Pár sa snažil potrestať Jozefa Ráža, ministra dopravy, za nedostatky v správaní železníc. Ich povzbudzujúci obdiv k jeho činnosti, a zvlášť k novému tunelu, vyvolal v mojom vnútri smutné porovnanie s realitou. Ten tunel, hoci pôsobil ako symbol pokroku, sa staval dlhých 26 rokov. Nevedela som, či by som mala zasahovať do ich rozhovoru, pretože som ich počúvala s pozornosťou, ale cítila som potrebu poskytnúť im informáciu o tom, že železnice patria pod vedenie ministra Ráža už tri roky.
Partner sa zdál byť stále viac frustrovaný, pričom jeho žena sa snažila udržať atmosféru stabilnú. Atmosféra medzi nimi bola zaujímavá: kým on sa snažil kritizovať a sťažovať, ona sa ho snažila upokojiť. Úprimne sa však veľmi obávam o to, aby som sa nestala terčom kritiky aj ja. Vo vlaku, kde sa mnohí z nás stali nečakanými spätnými reflektormi o svojich názoroach, túžim po pokoji a pohodlí bez zbytočných konfliktov.
Ako sa cesta predlžovala, moja pozornosť sa zamerala na môjho syna, ktorý zaspal vedľa mňa. Nechcela som vyrušovať, ale obávala som sa, ako budú reagovať na jeho dlhé vlasy. Na Slovensku pretrvávajú predsudky a obavy niektorých, ktorí si myslia, že chlapci by mali mať krátke vlasy, aby nezamieňali ich identitu. Po viac ako dvoch hodinách sania debata z manželského páru prešla na ich vnúčatá, a ich namosúrenosť sa postupne odkryla v hrdosti starých rodičov. V tej chvíli sa atmosféra vo vlaku zmenila, a kritika sa utíšila, zatiaľ čo vedľa nás sa rozprúdila oslava rodinnej lásky.
Postupne bol ich rozprávanie o vnúčatách, mladej tatérke, z ktorej sú hrdí, naplnené nádejou a smútením. Obaja vyjadrovali svoje pocity o tom, ako sa ich dcéra rozhodla emigrovať, aby unikla z krajiny, ktorá im pripadá čoraz menej pričleniteľná k Európskej únii. Dali najavo, že ich hnev na súčasnú politiku je nesmierne silný. Na ich slová som reagovala s porozumením, napriek tomu, že sme sa s mými názormi často nachádzali na iných brehoch.
Kým aj mňa obklopovali temperamentné debaty o politike a situácii v krajine, napadlo mi, že za každým z tých hejtov stojí vyčerpanosť a únavnosť – snaha nájsť východisko zo strachu a neznáma. Predsudky a domnienky nás rozdeľujú na tábory, ale osobný kontakt: usmievajúce sa deti, osobné príbehy – to všetko nás znovu spája. V tú chvíľu som si priala, aby si títo starší manželia uvedomili, že vo svojich očiach sa odráža ich vlastná história, rovnako ako je odrazom našej krajiny.
S ich odchodom som zažila unikátne spojenie. Je to dokázanie toho, že aj keď nenosiť lásku len v modrej a bielej, väčšina nás miluje a podporuje svojich blízkych. Niekedy je ťažké vydať sa na túto cestu, ale láska a porozumenie sú potrebné. Málokedy si medzi neznámymi nájdeme niekoho, s kým sa skutočne tam, kde žijeme, identifikujeme. Stále mám na pamäti aj tú pani s rakovinou, s ktorou som sa objala na rozlúčku. Prijala moju podporu a vyžiarila do sveta silnú energiu.
Keď sa znovu vrátim na svoj obľúbený vlak, teším sa na nových spolucestujúcich, na to, o čom sa podelíme a aké príbehy spolu napíšeme. Aj keď sa snažím udržať si odstup od politiky a nevyhľadávam konfrontácie, verím, že v týchto chvíľach prenikáme do podstaty našich vzťahov. Ľudskosť sa ukrýva za bežnými predsudkami, a ak chceme, dokážeme ich prekonať a vymeniť ich za slová porozumenia a spoločne prežité okamihy.
