Stratený nezaheslovaný mobil ako nočná mora digitálnej doby
Obdobie Halloweenu, Dušičiek a Pamiatky zosnulých prináša do ulíc tekvice, kostry, lebky a umelé pavučiny. Skutočné nočné mory technologickej generácie však vyzerajú inak než strašidlá a duchovia. Najčastejšie majú podobu strateného mobilu, zablokovaného účtu na sociálnej sieti či mobilu, ktorý nedvíha alebo sa vybíja.
Predstavte si situáciu: prídete domov, zavesíte bundu, odložíte kľúče a mobil nikde. Nie je vo vrecku, ani v taške. Zostal možno v kaviarni, v MHD alebo vypadol v skúšobnej kabínke. A v tej chvíli prichádza uvedomenie, že ste si minulý týždeň zrušili PIN kód a nikdy ste si nenastavili vzdialené vymazanie zariadenia.
Strata zaheslovaného mobilu je dnes hlavne otázkou ceny hardvéru. Pri nezaheslovanom zariadení ide o viac. Človek v tej chvíli nepremýšľa len nad hmotnou škodou, hoci môže byť tisícová. Vidí otvorené dvere do svojho bytu, súkromia a možno aj spálne. Rodinné fotografie, sprístupnené bankovníctvo, eshopy, email a rozdané vstupenky do svojho života.
Keď sociálna sieť zablokuje účet
Ďalšou digitálnou nočnou morou je zablokovanie účtu na sociálnej sieti. Po pätnástich rokoch každodenného používania sa môže stať, že používateľ v predvolebnom období zosilní svoju aktivitu a začne sa vyjadrovať k verejným témam. Výsledkom môže byť hláška, že účet bol zablokovaný pre porušenie pravidiel komunity. Nepomôže ani digitálny formulár na odvolanie.
Pätnásť rokov digitálneho života sa v takej chvíli javí ako stratených. Mená priateľov, fotky z dovoleniek, záľuby aj skupiny zmiznú. Ostáva otázka, či sa pokúsiť o digitálne zmŕtvychvstanie a vybudovať si sociálne impérium znovu. Niekomu sa to isté stalo pred pár rokmi a po počiatočných neúspešných naťahovačkách je napokon spokojný, pretože sa na sociálnu sieť už nevrátil.
Neodpisuje, nedvíha
Stálicou medzi digitálnymi strachmi je situácia, keď druhá osoba neodpisuje alebo nedvíha telefón. Mobily z ľudí urobili vždy prítomné a dostupné bytosti, bez ohľadu na to, či je jeden v Bytči a druhý na Azorských ostrovoch. Najviac túto disciplínu prežívajú zaláskovaní jedinci a rodičia detí.
Keď jeden pošle večer druhému správu „chýbaš mi“ a namiesto odpovede sa dočká len dvoch modrých fajok, teda označenia prečítané, začínajú sa v hlave rodiť čierne scenáre. Prvá minúta, druhá, polhodina, hodina. Nič. Človek si kladie otázky, či je druhý s niekým iným, či sa nenahneval alebo či si nenašiel niekoho s novším ajfónom. Pravda môže byť pritom celkom iná – napríklad to, že si druhý práve prečítal radu, ako udržať vzťah silný, konkrétne „Ženy, udržiavajte ho v napätí!“.
Podobne sú na tom rodičia. Dieťa nedvíha telefón desať minút a mama už v hlave organizuje pátraciu akciu na Facebooku. Pritom potomok iba sedí s kamarátmi na hranolkách a má vypnutý zvuk.
Vybitý mobil a zbitá psychika
S dostupnosťou súvisí aj strach z vybitia mobilu. Človek mal 60 percent batérie, pozeral somariny a zrazu má 20. Zdroj šťavy v nedohľadne, lebo šiel na hríby – teda vlastne scrollovať do lesa. Zapína šetriaci režim a stáva sa energetickým žgrľom. Jas displeja na minimum, vypnuté Wi-Fi, Bluetooth aj lokalizačné služby. V duchu pritom rozmýšľa, koľko lajkov dostáva fotka vetvičky, ale bojí sa to overiť.
Percentá však ubúdajú, a tak prichádza posledná inštancia – lietadlový režim. Človek prichádza o spojenie, ale hlavne potrebuje mať šťavu na tiesňovú linku 112, ak si dva kilometre od domu v jarku vytkne členok. Ak to prežije, k fotke vetvičky dopíše #survival.
Zrak, pamäť a pozornosť
Rodičia pri polhodinovej rozprávke hovorievali, nech deti nesedia príliš blízko televízora, lebo oslepnu. Dnes ľudia držia menšie telky kúsok od nosa hodiny denne. Keď lekár ironicky oznámi ďalšiu dioptriu na každé oko, hľadá sa vinník. Mal sa používať tmavý režim? Filter modrého svetla? Viac mrkvy?
Čoraz viac sa zabúda, asociálneje, lenivie a hlúpne. Na všetko sú elektronickí kamoši. Keď človek nevie hlavné mesto Poľska, gúgluje. Keď nevie, kedy má meniny, vygúgli sa. Keď si má zapamätať štvormiestny kód z SMS správy, musí sa do mobilu pozrieť trikrát, lebo je to zjavne náročnejšie ako rodné číslo. Pozornosť dostáva podpásovky, pretože človek nevie prečítať ani tri strany z knihy bez toho, aby automaticky neskontroloval displej mobilu. Zmagorení z pársekundových videí ich dokážu denne vstrebať desiatky – pozrú, usmejú sa, opáčikujú. O päť minút chcú nadšene povedať polovičke pointu, ale už zabudli, o čom bolo.
Najväčšie strašidlo dneška nie je pod posteľou, ani nemá bielu masku a v ruke krvavú sekeru. Má šesť palcov, možno 120 Hz displej a vypnuté uzamknutie obrazovky. A popri tom sa pomaly, isto a neľútostne vybíja v tmavom lese.
