Politická komédia a absurdity v slovenskej politike
Aktuálne predvádzajú slovenskí politici niečo, čo sa dá ťažko nazvať inak ako absurdná komédia. Čo iné vysvetľuje, že dvaja poslanci Smeru, Tibor Gašpar a Richard Glück, sa rozhodli brániť svojho predsedu Roberta Fica v situácii, kde rozprávanie bez dozoru spôsobuje len chaos. Ich “obrana” ministra Šutaja Eštoka, ktorý sám o sebe nie je žiadny zázrak, málo skrýva frustráciu nad neochotou prijať zodpovednosť.
Minulý krok polície pri cielení na podozrivého z vyhrážania bombami na školách na Ukrajine sa opäť ukázal ako politicky zneužitý. Zatiaľ čo Gašpar a Glück sa snažia zosúlaďovať fakty, zrejmé je, že ich tvrdenia sú len nevydareným pokusom o manipuláciu. A to, že sa snažia skryť za “spravodajské informácie,” ukazuje ich slabosť a absenciu faktickej aj morálnej základne pre obhajobu.
Pseudoprávne rozpravy a nedostatok dôkazov
Ich názor na to, že je správne zverejniť nacionalitu podozrivého, ale zatajiť, že by mal byť platený z ruských zdrojov, ukazuje na dvojitý meter, ktorý dominoval politiky Smeru už dlhé roky. Dochádza k situáciám, kde sa pýtame, na čo sú politici vlastne zvolení, ak nechcú stáť na strane pravdy a transparentnosti. “Majme rovnaký meter,” vyzval Glück, no sám je toho najhorším príkladom, keď neustále manipuluje faktami, aby si zachoval svoju pozíciu a obranil Fica.
Je smutné, že pred úradujúcej vlády stojí obhajoba na založení na lži a falošných narratívoch. Kde je podpora reálnej spravodlivosti v čase, keď by mali konať? Kde sú otázky ohľadom vlastnej zodpovednosti? Zatiaľ čo sa politici snažia zamiesť narážky pod koberec, medzi ľuďmi rastú obavy a nielen, že nemálo ich vníma tento prístup ako najvyššiu formu vyžarovania politickej bezradnosti.
Význam zodpovednosti a transparentnosti
Musí sa prijať, že bez zodpovednosti niet spravodlivosti. Ak sa naozaj chcú vyhnúť podozreniam a obvineniam z konšpiračných teórií, títo politici musia začať dôsledne rozlišovať medzi cielenými útokmi a smešnými výhovorkami. Cieľ je jasný: svetlo pravdy a odmietnutie temných taktík, ktorými si snažia udržať moc.
Čo teda robiť? Nie, nesnažiť sa o propaganda či ataky, ale rozvíjať konštruktívny dialóg a zodpovedne komunikovať s občanmi. Lež to by znamenalo, že sa vzdajú privilegovaných miest a nadobudnú znosné zvyšky morálky. Môžeme si len priať, aby sa slovenská politika nezamkla do cyklu absurdností a prišiel deň, keď politici začnú konať priamo a čelne, bez strachu z následkov.
