Ester Geislerová: Otec bol poetický pijan. S jeho neprítomnosťou som sa vyrovnávala na terapiách
Pôvodne malo ísť len o spomienkovú výstavu pre rodinu a priateľov, dnes je z toho celovečerný dokument Dve deci tušu. Česká umelkyňa a režisérka Ester Geislerová v rozhovore približuje vznik filmu o svojom otcovi, uznávanom japanológovi Petrovi Geislerovi, pričom nevynechala ani jeho slabosti či život s alkoholom.
Dokument vznikal s prestávkami niekoľko rokov a prepája staré rodinné archívy z VHS kaziet s modernými technológiami. Pomocou umelej inteligencie rekonštruuje hlas zosnulého otca.
Od výstavy k filmu
Myšlienka zachytiť otcov život do filmovej podoby vznikla pôvodne ako spomienková výstava pre rodinu, jeho kamarátov a známych. Keď sa Geislerová s týmito ľuďmi stretávala, rozprávali jej o otcovi množstvo príbehov. Rozhodla sa ich nakrútiť.
Prvá predstava bola taká, že film bude zložený len z otcových fotografií a pod nimi budú znieť výpovede ľudí mimo obraz. Neskôr sa jej zapáčilo, ako sa ľudia tvária, keď o otcovi hovoria. Formálne sa začal skladať klasický dokument, do ktorého zakomponovali otcov hlas zrekonštruovaný pomocou umelej inteligencie.
Film je zložený z mnohých čriepkov – z fotografií, starých filmov a rodinných videí na VHS kazetách, ktoré Geislerová nakrúcala ako malá na domácu kameru. Hoci je to dokument o otcovi, jeho hrdinkou je aj mama Věra Geislerová. Je tiež o živote a vyrastaní, o otcových slabostiach a alkoholizme.
Etická hranica pri práci s hlasom
Geislerová cítila veľkú zodpovednosť, aby s otcovým hlasom pracovali citlivo. Nešlo o to nechať ho hovoriť niečo cudzie, ale dať hlas jeho vlastným slovám. Použili texty, ktoré sám napísal svojim blízkym. Otcov hlas sa dal zrekonštruovať vďaka záznamu z rannej televíznej programu Snídaně s Novou.
Rodina o projekte vedela a poskytla svoje výpovede. Geislerová si váži ich otvorenosť a dôveru, zároveň rešpektovali, že ide o jej pohľad na otca.
Poetický pijan
Téma alkoholizmu bola súčasťou otcovho života aj detstva Geislerovej. Keď sa povie alkoholik, mnohým ľuďom sa vybaví niekto agresívny, kto sa neovláda. Taký ich otec nebol. Bol skôr poetický pijan, ktorý sa pod vplyvom alkoholu viac otváral a pôsobil nonšalantnejšie. Nebol agresívny a často na ňom nebolo vidieť, že pil – dokonca ani jeho lekár to nie vždy spoznal.
Alkohol mu však postupne ničil zdravie a ovplyvňoval aj rodinu. Geislerová nechcela túto časť jeho života zamlčať, ale ani dovoliť, aby prekryla všetko ostatné, čím otec bol. Názov Dve deci tušu vymyslela jej sestra Aňa počas rodinného brainstormingu.
Neprítomnosť a terapia
Náročnejšie pre Geislerovú bolo vyrovnať sa s tým, že otec odišiel od mamy a nebol prítomný v momentoch, keď ho potrebovala. S tým sa vyrovnávala neskôr na terapiách aj pomocou rôznych alternatívnych metód. Rodičia však zostali priateľmi a obe rodiny sa od seba nikdy neoddelili.
Oslavovali spoločne narodeniny, mama prijala otcovu druhú ženu aj mladšieho brata Felixa. Aj o tom je dokument – ako neuzatvoriť cestu k jednému z rodičov a nerobiť si z detí rukojemníkov.
Reakcie divákov a ďalšie plány
Geislerová chodí s filmom po festivaloch a projekciách. Diváci sa pýtajú na otcov život, japonský prízvuk či jeho rodičov. Neskôr rozhovory skĺznu aj do osobného zdieľania – ľudia sa zverujú s bolesťami spojenými s členmi rodiny, ktorí majú problém so závislosťou, alebo s rozpadom rodiny.
Vznikla aj výstava GA-I-SU-RA, ktorá bola tri mesiace v pražskom DOXe, a rovnomenná kniha. Sestry Geislerové chcú vydať otcove rozprávky Baňa a Mela, ktoré ilustruje Lela. Geislerová by si priala, aby mal otec samostatnú výstavu v Japonsku.
Film má 83 minút, nakrúteného materiálu bolo okolo dvadsať hodín. Slávnostná distribučná premiéra bude 4. novembra, od 5. novembra pôjde film do slovenských kín.
