Koalícia provokuje zdržanlivý Ústavný súd, parlament je suverénny len na papieri
Robert Fico si v stredu dopoludnia vydýchol. Sedemdesiatšesť poslancov mu napokon stačilo na to, aby mohol vyobjímať Ladislava Kamenického po úspešnom schválení posledného rozpočtu v tomto volebnom období. Dokonca nepotreboval ani pomoc Tomáša Tarabu a Petra Slyška, ktorí sa pri hlasovaní zdržali.
Len v stredu pritom vláde uplynul termín na predloženie rozpočtu do Národnej rady a už je všetko vybavené. Netvrdíme, že koalíciu čaká ľahký rok, no pravdepodobnosť, že bude vládnuť kratšie, sa po tomto hlasovaní výrazne znížila. Zároveň značne klesol aj potenciál Tarabu či kohokoľvek iného vyrobiť jej v parlamente problémy.
Kopa práce pre Ústavný súd
Vyzerá to, že čím skôr Robert Fico rozpočet presadil a čím menej poslancov na to potreboval, tým viac práce vyrobil Ústavnému súdu. Ešte ani len nerozhodol o povinnosti vlády predložiť vyrovnaný rozpočet a už bude zrejme musieť riešiť protiústavnosť toho schváleného a tiež zmien v pravidlách rozpočtového provizória. Koalícia sa zrejme aj preto s rozpočtom tak poponáhľala. Ak by ho nestihla schváliť predtým, ako Ústavný súd vyloží ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, hrozilo, že vláda ho bude musieť z rokovania Národnej rady stiahnuť. Keby teraz Ústavný súd aj skonštatoval, že vláda mala poslať do parlamentu vyrovnaný rozpočet, tento to už neovplyvní.
Na tom, že vláda mala predložiť vyrovnaný rozpočet, panuje medzi odborníkmi zhoda. O protiústavnosti schváleného rozpočtu však bude musieť Ústavný súd rozhodovať v novom konaní. Aj keby skonštatoval, že vláda mala predložiť vyrovnaný rozpočet, nemusí to automaticky znamenať, že tento schválený takisto vyhlási za protiústavný a zruší ho.
Ak to schváli Národná rada, je to v poriadku
Ústavný právnik a bývalý politik Radoslav Procházka tvrdí, že je vecou Národnej rady, aby voči vláde uplatnila zodpovednosť za prípadné porušenie jej ústavného záväzku, a ak tú zodpovednosť nevyvodí, v procesnom zmysle ho tým aprobuje. Podľa jeho slov fakt, že parlamentu vláda predložila rozpočet v inej podobe, ako mala, nebude viesť k vysloveniu jeho nesúladu s ústavou.
O konečnej podobe rozpočtu rozhoduje Národná rada. Celá rozpočtová zodpovednosť tak stojí na pleciach parlamentu, jeho autonómie a v konečnom dôsledku demokracie. Hoci je tento názor menšinový, nestojí len na právnej teórii, ale na konkrétnych argumentoch Ústavného súdu. Ten už viackrát zdôraznil, že do vzťahov medzi parlamentom a vládou môže vstupovať len celkom výnimočne a snaží sa minimalizovať svoje zásahy do právomocí Národnej rady.
V rozhodnutí pri posudzovaní rozpočtu na rok 2025 súd zároveň priamo uviedol, že vyslovenie nesúladu celého štátneho rozpočtu s ústavou, respektíve s ústavným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti považuje za významný zásah do zákonodarnej a výkonnej moci. Rešpektuje výsadné postavenie Národnej rady ako najvyššieho orgánu a pri zásahoch do jej činnosti je zdržanlivý.
Koalícia testuje trpezlivosť
Koalícia však túto zdržanlivosť opakovane testuje. A trpezlivosť sudcov tiež. V stredu napríklad tým, že v treťom čítaní umožnil predseda parlamentu Richard Raši vystúpiť len Tiborovi Gašparovi, ktorý rozprával o tom, ako opozícia nemá rada Slovensko a je proti nemu, a potom koalícia zrušila rozpravu, hoci do nej bolo prihlásených množstvo opozičných poslancov.
Bez ohľadu na to, či Ústavný súd povie, že schválenie rozpočtu, ktorý nebol predložený v súlade s ústavným zákonom, je takým podstatným narušením ústavnosti, že oprávňuje súd vysloviť nesúlad celého rozpočtu s ústavou, je podstatnejšia iná otázka. Ako sa môžeme spoľahnúť na to, že Národná rada si bude plniť svoju kontrolnú funkciu voči vláde, ak sa koalícia k opozičnej menšine správa s aroganciou väčšiny, pohŕda ňou a pri každej príležitosti jej to dáva najavo? A to všetko robí, hoci má väčšinu jedného hlasu.
Suverénny iba na papieri
Radoslav Procházka píše, že ak sa aj kedysi dalo v tejto republike identifikovať akési minimum inštitucionálnej zdvorilosti, je preč a nahradila ho taká úroveň spupnosti, aká síce ešte stále dokáže prekvapiť, ale asi si zvykneme aj na ňu. Za týchto okolností by bolo alibistické povedať, že ak parlament schváli rozpočet, neguje tým jeho protiústavnosť, lebo je zvrchovaný.
Tento parlament je suverénny iba na papieri. V skutočnosti je len poslušným vykonávateľom vôle vlády a jej predsedu. Ústavný súd by k nemu mal tak pristupovať a nevyhovárať sa na to, že Národná rada môže vládu kedykoľvek odvolať. Môže, no ak to urobí, nebude to prejav suverenity, ale anarchie vo vládnej koalícii. Súd by mal prihliadať aj na reálny výkon moci, nielen teoretické konštrukcie.
Ústavný súd skonštatoval, že Národná rada nesie svoju politickú zodpovednosť pred občanmi – voličmi. To je základná pravda, na ktorej stojí zastupiteľská demokracia. Ak koalícia ústavných sudcov nevyprovokuje, aby zakročil, mali by o rok vo voľbách zakročiť občania a zvoliť si lepší parlament.
