František Mikloško: Slovensko bez nepriateľa
František Mikloško, dlhoročný politik a poslanec KDH, sa vo svojom rozhovore zaoberá problémami slovenskej politickej scény a kultúrnej identity. Podľa neho je zásadný problém Slovenska v jeho historickej tendencii neustále hľadať nepriateľa. Množstvo kríz, ako bolo maďarizácie či komunizmus, formovalo mentalitu Slovákov, ktorí sa naučili existovať s pocitom ohrozenia.
Mikloško tvrdí, že po páde komunizmu Slovensko stratilo svojho nepriateľa a cítia sa v situácii, keď potrebuje znovu hľadať identitu. Taktiež poukazuje na aktuálne politické správanie Roberta Fica, ktorý, podľa neho, prioritne presadzuje udržanie moci bez ohľadu na odborné názory kultúrnej či vedeckej obce.
Demokracia na stupnici
Pri hodnotení kvality slovenskej demokracie sa Mikloško nebráni nádeji, no je opatrný. K hodnoteniu demokracie na škále od jedna do desať sa prikláňa k deviatke, ale zdôrazňuje, že vývoj je stále v rukách občanov a zápas o demokraciu nie je dokončený.
Vo verejnom diskurze sa čoraz častejšie spomína autokratizácia, čo Mikloško nevylučuje. Napriek tomu sa domnieva, že sa situácia môže zlepšiť, ak Slováci dokážu preukázať odvahu a aktivizmus.
Politika a vnútorná emigrácia
Mikloško hovorí o nebezpečenstve vnútornej emigrácie, kde mladí ľudia, unavení z politickej situácie, volia odchod do zahraničia ako únik. Protesty a nespokojnosť so súčasným smerovaním krajiny ich nútia hľadať lepšiu perspektívu vo vonkajšom svete.
Atmosféra v spoločnosti, ktorú Mikloško prirovnáva k apatickému stavu z minulosti, naznačuje, že obyčajná radosť zo života sa zdá byť na ústupe. Čím ďalej, tým silnejšie slová o potrebe navrátit „obyčajnú radosť” zo života zaznievajú aj vo verejnej debate, pričom uvádza kultúrne aspekty, ktoré môžu prispieť k pozitívnej atmosfére v spoločnosti.
Spoločné hodnoty a politické rozdelenie
Podľa Mikloška sú predpoklady pre zjednotenie Slovákov vo vyjadrovaní spoločných hodnôt. Zaznievajú hlasy o potrebe pochopenia a rešpektu bez ohľadu na ideológiu, čo by mohlo otvoriť dvere k lepšiemu súžitiu. Poukazuje na to, že moderne Slovensko, ktoré nie je už len katolícke, by malo hľadať cesty k spolupráci naprieč politickým spektrom.
Diskusia o liberalizme a jeho obranných mechanizmoch v politike naberá na intenzite. Mikloško kritizuje prax, kde každý ideologický prúd sa snaží presadiť svoje hodnoty na úkor iných. Múdre a zrelé politické konanie by malo priniesť rovnováhu a porozumenie. Jeho prístup zahŕňa vnímanie spoločného príbehu Slovenska, ktorý by mohol spojovať jeho obyvateľov.
Kde je budúcnosť KDH v slovenskej politike?
Mikloško ostáva v kontakte so svojimi voličmi a presne vidí podľa nich situáciu KDH. Ak sa strana chce udržať, musí sa naučiť rozprávať o relevantných témach, ktoré Slovákov skutočne zaujímajú. V prípade KDH sa zdá, že je dôležité prepracovať sa z pozície, kde sa strana stagnuje a nevie sa prispôsobiť súčasným výzvam.
Robustná budúcnosť KDH zatiaľ vyžaduje odvahu zmeniť svoj naratív a byť lídrom v hľadaní konsenzu a hodnotového spoločenstva s ostatnými politickými subjektmi. Mikloško sa nezabúda pýtať, čo vlastne KDH ponúka slovenskému voličovi a či prežije, ak sa nezmení súčasná politická klíma.
