Keď otec pil, na niekoľko týždňov zmizol a my sme sa o neho báli. Alkoholizmu podľahol, dodnes mi chýba.
Barbora Grič, autorka, sa vo svojom vyjadrení dotýka ťažkostí, s ktorými sa stretávala v detstve v súvislosti s alkoholizmom svojho otca. Tvrdí, že doslova každý aspekt jej života bol ovplyvnený touto situáciou, pričom cítila, že toto tabu v generácii jej rodičov spôsobilo nekonečné ticho a strach. Jej otec, inak milujúci rodič, sa menil na niekoho, koho nedokázala spoznať, keď sa pod vplyvom alkoholu správanie radikálne zmenilo.
V rozhovore sa Barbora podrobne rozpráva o svojich spomienkach na detstvo, ktoré boli často poznačené situáciami, keď jej otec na dlhé obdobia zmizol. Pripomína si obdobia, keď museli schovávať kľúče a peňaženku, aby zabránili otcovi ísť von, a to všetko z obavy o jeho bezpečnosť. Barbora neváha priznať, že práve tieto skúsenosti prispeli k jej neskorším psychickým problémom, ako je úzkostná porucha, s ktorou sa snažila bojovať počas celého života.
V období puberty začala chápať, že to, čo prežívala, súvisí aj s emočnou nezrelosťou svojich rodičov. Barbora vo svojich úvahách zdôrazňuje, ako dôležité je otvorene rozprávať o svojich pocitoch a skúsenostiach. Napriek tomu, že sa s otcom nikdy nedohovorila úplne otvorene o jeho problémoch, vníma tento rozhovor ako nevyhnutný pre pochopenie samého seba a pre odhaľovanie tabu v ich rodine.
Otec ako milujúci, ale bojovaný muž
Barbora sa vo svojej knihe „Takto láska nemá vyzerať“ zaoberá dualitou otca – milujúceho a zároveň bojovaného muža, ktorého alkoholizmus a vnútorné démoni roztrhli rodinné puto. Zdieľa, ako sa druhý otec, ktorého poznala po vypití, stal pre ňu nepoznateľným. Opisuje, ako sa snažila milovať oboch otcov, avšak liniek medzi nimi bola deliacou čiarou otecovo pitie.
Psychiatria ako tabu a emocionálne nezrelé prostredie
Barbora poukazuje na tabu, ktoré obklopuje psychiatriu v generácii jej rodičov. Pre mnohých z nich bol pohľad na psychiatrickú pomoc spájaný so stigmatizáciou a strachom. Otec, ktorý sa snažil ukrývať svoj problém s alkoholom, nebol schopný prijať pomoc, a to vedlo k jeho tragickému osudu. Barbora sa snaží svoje skúsenosti preniesť do reálnych diskusií o duševnom zdraví a potrebe empatického prístupu k týmto témam.
Posolstvo pre budúce generácie
Barbora vo svojich úvahách apeluje na nutnosť otvorenej diskusie o svojich emocích a o rodinných dynamikách, ktoré môžu priaznivo vplývať na budúce generácie. Vyzýva k prekonávaniu stigma okolo duševných problémov a zabezpečeniu toho, aby si deti mohli uvedomiť a pomenovať svoje pocity. Snaží sa byť hlasom, ktorý zdôrazňuje dôležitosť hľadania pomoci a pričinenia sa o emocionálnu zrelosť začínajúcu už od raného veku.
