Odkrývanie korupcie v chránenej prírode
Chránené lesy na Slovensku, predpokladané útočisko prírody, sa stali theaterom rezignácie a samoospravedlnenia. Ministerstvo životného prostredia, zdanlivo strážca týchto vzácnych území, hrá skôr rolu predátora, než ochrancu. Dnes sa touto otázkou zaoberáme opäť, pretože základné princípy ochrany prírody sú narušené a verejnosť by mala byť prebudená z pasivity.
Self-kontrola ako absurdná realita
Hlavnou absurdnosťou tejto situácie je, že ochranársko-hospodárske organizácie pod ministerstvom sa sami kontrolujú a sami zohľadňujú svoje záujmy pri ťažbe dreva. Takýto model správy poškodzuje dôveryhodnosť procesov a nielenže narúša ochranu prírody, ale aj podporuje korupciu. Transformácia systému pomocou „vlastných pravidiel“ nie je len amatérskym dolapovaním, je to premyslené úsilie na obohatenie sa za cenu vzácnych prírodných zdrojov.
Protesty aktivistov: tichý nástroj zmeny
V Nízkych Tatrách sa aktivisti snažia brániť pred nelegálnymi ťažbami a narušovaniu ekosystému. Ich úsilie však často vypadáva do prázdna, pretože systém na ochranu prírody zlyháva skôr na nechybnej byrokracii a viere v „dobro“, keďže v skutočnosti sa za „ochranou“ skrýva snaha po komerčných ziskoch a naplnení vlastných agend. Kto vlastne kontroluje kontrolórov?
Zdá sa, že systém je nastavený na zlyhanie
Odpoveď na otázku, prečo končí tatranské chránené drevo v Rumunsku, je zložitá, avšak jasná – chýbajúca transparentnosť a zodpovednosť. Zisk minskej skupiny prevyšuje hodnotu biodiverzity a ich dlhodobý prístup je dostatočne varovným signálom, že potrebujeme nové, účinné mechanizmy kontroly. Musíme sa otvorene postaviť systematickej korupcii, ktorá si na ochranu prírody koleduje bez ostychu.
Zdroj: www.aktuality.sk/clanok/Te9sn0v/preco-konci-tatranske-chranene-drevo-v-rumunsku-nazor-zsolta-simona/
