Ústavný súd a jeho výzvy: Politická kríza a nedostatok kandidátov
V súčasnosti čelí Ústavný súd Slovenskej republiky zásadným problémom. Nie je to len rozpor v politických prioritách, ale aj evidentná zanedbanosť a neochota národného parlamentu plniť svoje ústavné povinnosti. Po zániku mandátu sudkyne Jany Laššákovej v októbri 2023 sa miesto na súde dodnes neobsadilo, a to aj napriek opakovaným apelom prezidenta súdu Ivana Fiačana na poslancov, aby si konečne plnili svoje zodpovednosti. Posledná voľba sa konala na jar predchádzajúceho roka, pričom sa prihlásila len jedna kandidátka.
Podľa zákona na zvolenie nových sudcov potrebuje národná rada ústavnú väčšinu 90 hlasov, čo v aktuálnych politických podmienkach vyzerá byť takmer neprekonateľnou prekážkou. Funkčné obdobie ďalšej sudkyne, Jane Baricovej, sa čoskoro skončí, čo dominuje v diskusiách o budúcnosti súdu a jeho práce. Politická situácia na Slovensku sťažuje snahy na obsadenie týchto kľúčových miest, a to aj v dobe, kedy je ústavný súd čelí rastúcemu počtu právnych prípadov, ktoré si vyžadujú promptné rozhodovanie.
Čo je za nedostatkom záujmu o miesta v Ústavnom súde?
Na situáciu reagoval predseda parlamentu Richard Raši, ktorý vyjadril obavy o funkčnosť Ústavného súdu a zároveň zdôraznil, že by bolo nezmyselné konať voľby bez predchádzajúcej dohody v koalícii, ktorá je momentálne rozdelená. Je znepokojivé, že do vrcholnej inštitúcie ochrany práv a demokratických hodnôt sa uchádza tak málo kvalitných právnikov. Odborníci sú skeptickí ohľadom motivácie parlamenátorov, a to nie len vzhľadom na zloženie, ale aj na celkovú atmosféru v politike.
Najvýraznejšími postavami v tomto politickom dramate sú dva silné orgány: súd a parlament. Ústavný súd nemá záujem o politické obchody a nemal by byť miestom, kde sa rozdeľujú pozície ako na trafike. Jeho funkcionalita je kľúčová pre ochranu občianskych práv, avšak nedostatok úcty a serioznosti k tomuto úradu zo strany politikov je alarmujúci.
Politická kultúra a zodpovednosť
V minulosti sme už boli svedkami podobnej situácie, kedy sa deviatim z trinástich sudcov skončilo funkčné obdobie a celý súd tak zostal ochromený. Vtedy prezident Kiska vyhlásil, že parlamentná väčšina zlyhala v svojej povinnosti a ochromila základný ústavný orgán. Politická kultúra, ktorá v súčasnosti panuje, naznačuje, že sa situácia môže podobne zopakovať, ak sa nedôjde k zmenám vo vnímaní ústavných inštitúcií.
Na záver, je dôležité, aby Národná rada prevzala zodpovednosť za svoje úlohy a prestala opomínať dôležitosť Ústavného súdu. Ignorácia týchto povinností len poukazuje na nedostatok rešpektu voči právnemu štátu a demokracii. Ak sa koalícia naozaj nechce s týmto problémom zaoberať, hrozí, že Ústavný súd nedokáže plniť svoju úlohu v ochrane práv a slobôd občanov, čo by malo fatálne dôsledky pre celú krajinu.
