Mala si udierať nožničkami do úst, preto ju škola neprijala
Gabriela Čičmancová sa obáva o budúcnosť svojej 20-ročnej dcéry Emy, ktorá má znížený intelekt a prejavy autizmu. Ak sa o ňu nepostará mama, skončí v zariadení s 50-ročnými. „Prvýkrát za desať rokov nemám žiadny plán B. Netuším, čo bude,“ hovorí Gabriela.
Ema si dokáže prihriať jedlo v mikrovlnke, osprchovať sa a obliecť. „Sama si vlasy neumyje, nechty si neostrihá a nevie si navariť. Ale jedlo si už zvládne prihriať,“ opisuje jej mama.
Podozrenie, že sa Ema nevyvíja ako rovesníci, mali už od škôlky. Kompletnú diagnózu dostala až o deväť rokov neskôr. Ema má znížený intelekt a prejavy autizmu. Nastúpiť mala do praktickej školy, no tam ju neprijali. Úrady Gabriele odkázali, že sa má o dcéru postarať sama.
Ema sa narodila so závažnou vrodenou srdcovou chybou a absolvovala dve operácie. Neskôr genetické testy odhalili duplicitu jedného génu, ktorá spôsobuje znížený intelekt a autistické prejavy.
Kým prvé roky základnej školy Ema zvládala dobre, v štvrtom ročníku začala byť z kolektívu vyčleňovaná. Gabriela sa rozhodla pre špeciálnu školu. Zvažovala domovy sociálnych služieb, no zostala zaskočená. „V týchto domovoch bývajú 40- až 50-roční ľudia, často neverbálni. Pre mladého človeka by to znamenalo nulovú stimuláciu,“ vysvetľuje.
Záchranou mala byť praktická škola. Ema sa intenzívne pripravovala na prijímačky. Nepríjemné prekvapenie prišlo s výsledkom: neprijatá. Ako odôvodnenie škola uviedla „nesplnenie kritérií“.
Gabriela si vyžiadala prístup k spisu. Pedagogičky jej oznámili, že Ema nedokončila časť skúšky so strihaním nožničkami, pretože sa objavilo podozrenie na sebapoškodzovanie. „Vysvetľovali, že si pri strihaní udierala do úst a na konci ich mala opuchnuté. Povedala som im, že som ju celý čas čakala na chodbe a keby to tak bolo, všimnem si to,“ rozhorčene opisuje Gabriela.
Pri prihláške bola priložená čerstvá správa s popísanými stereotypnými pohybmi, ktoré sú u Emy v novom prostredí bežné. „Psychologičky som sa spýtala, či pri tom bola. Nebola. Spýtala som sa jej: ‚Viete vy ako psychológ vôbec, čo je sebapoškodzovanie?‘ Odpovedala, že áno, ale musia dbať na bezpečnosť.“
Rezort školstva tvrdí, že za organizáciu prijímacieho konania zodpovedá riaditeľ školy a kritériá musia byť transparentné. Pri uchádzačoch so zdravotným znevýhodnením je nevyhnutné prihliadať na ich zdravotný stav a odporúčania poradenských zariadení.
Gabriela podala odvolanie, ktoré zamietli. „Toto je na vás rodičoch. Na Slovensku strašne chýba manuál, ktorý by rodiča nasmeroval,“ hovorí. Od septembra tak Ema zostala doma. Vedenie školy navyše prekročilo mesačnú lehotu na rozhodnutie.
Gabriela pred tromi rokmi odišla z práce, pretože pre dcéru nemal kto chodiť do školy. Dnes pracuje na živnosť a študuje psychológiu. Pred desiatimi rokmi založila občianske združenie, pretože ju hnevalo, že deti ako Ema nemohli chodiť na krúžky či tábory.
„Prvýkrát za desať rokov nemám žiadny plán B. Netuším, čo s ňou bude. A presne tu by mal zakročiť štát,“ uzatvára Gabriela Čičmancová.
