Zuzana Fialová: Spoločnosť nás deformuje, dievčatám sa do hlavy nahrávajú nebezpečné zákazy
V rozhovore s herečkou Zuzanou Fialovou, ktorý sa uskutočnil počas nakrúcania relácie „Milujem Slovensko“, prezradila, že jej detstvo sa odvíjalo bez tradičných hier. Rodičia ju skôr navádzali k literatúre, a preto sa už ako malá stala vášnivou čitateľkou. Knižnice a literárne dielo pre ňu nahradili ihriská a zábavné aktivity detí.
Fialová si pamätá na obľúbené knihy, ako „Pipi Dlhá Pančucha“ a sci-fi romány zo Sovietského zväzu. Hovorí, že jej fascinácia cestovateľskou literatúrou v ôsmich rokoch ju naučila, ako si dávať pozor na nebezpečenstvá vo svete. Zážitky z kníh, ako od Zigmunda a Hanzelku, formovali jej pohľad na život a vzťah k cestovaniu.
„Cestovanie je pre mňa najlepší spôsob, ako spoznať svet, no mám rada aj takzvaný ‘people watching’. Dohliadam na životy cudzích ľudí, fascinujú ma ich zvyky a výrazy,“ priznáva herečka. Zuzana preferuje destinácie ako Holandsko, kde mladí dospelí nemajú závesy a jednoducho sa nehanbia pred inými.
Fialová zdôrazňuje, ako čítanie môže ovplyvniť psychológiu človeka, pričom uvádza aj prípady, keď literatúra normalizuje niektoré pohľady na svet. Knihy vníma ako formu meditácie, ktorá jej pomáha uvoľniť sa a znížiť stres.
Vo svojich najnovších predstaveniach, ako je „Endsieg: Dobytie“, skúma zložitosti ľudskej existencie a moderné techniky herectva. Obzvlášť atraktívna je forma hry, kde účinkujúci prezentujú svoje postavy kolektívne, čím vzniká unikátna dynamika.
Novinka „Watsonovci“ predstavuje uzavretý fragment Jane Austenovej, ktorý bol upravený mladou britskou dramatickou autorkou Laurou Wade. Tento kus sa zameriava na rebelanciu postáv voči tradíciám a stereotypom, čo je v súlade s feministickými naratívmi súčasnej doby.
Fialová verí, že moderná spoločnosť deformačne vplýva na mladé dievčatá pričom vyzdvihuje, že ich výchova a spoločenské normy im vnucujú zbytočne prísne a obmedzujúce pravidlá. Podľa nej sa najčastejšie snažíme uveriť v hodnoty, ktoré sú nám zovšeobecnené od detstva, a tieto názory nás istým spôsobom ovplyvňujú v dospelosti.
„Krásna nevídaná“ je predstavenie, ktoré Fialová režírovala a ktoré sa zaoberá pocitmi slovenských dievčat a ich nešťastím v postkoloniálnom naratíve. Odpoveď na to je predmetom psychológie, ale prostredníctvom umenia sa snažíme vytvárať priestor pre sebareflexiu a naratívy, ktoré nám umožnia interpretovať a prijímať okolitý svet inak.
Podľa nej sa spoločnosť neustále deformuje a je dôležité, aby sme sa ako jednotlivci snažili o uvedomenie si týchto vplyvov. Fialová vraví, že sa treba vzoprieť voči mocenským prúdom, ktoré nás chcú ovládať a formovať, aby sme mohli žiť autentičnejší a šťastnejší život.
