Keď pocit neviditeľnosti bolí: osobná spoveď úspešnej Slovenky o zápase s nedostatočnosťou
V detstve môžete zažiť situácie, keď pocit, že nie ste dostatočne dobrí, hlboko poznačí vašu psychológiu. Ivana Molnárová vo svojej knihe „Kto som, keď sa nik nepozerá” otvára dvere do svojej duše a píše o tom, ako sa malé traumy podpisujú na psychike. V detstve sa často cítila, akoby bola neviditeľná. Hovorí o svojich silných dioptriách a hrubých rámoch okuliarov, ktoré sa stali predmetom posmechu od ostatných detí. Okrídlené slová ako „okuliarnik indický” či „školák” sa zarývali do jej duše, a smiech, ktorý mal byť symbolom radosti, sa pre ňu stal znakom bolesti.
Psychológia detí je komplikovaná. Niektoré deti sa uzavrú do seba, iné sa snažia bojovať a zamieňať svoj smútok, ktorý prenášajú na iných. Dôsledky takýchto zážitkov sa časom prehlbujú a môžu mať vážne dopady na duševné zdravie a život dospelých. Ivana opisuje, ako sa snažila zamknúť svoju bolesť do najhlbších zásuviek vnútra, presvedčená, že ak ju schová, tak zmizne. Avšak, rany ostávajú a prehlbujú pocit nedostatočnosti.
Ona sama priznala, že sa naučila byť dokonalá, všetko robila pre to, aby dokázala svoju hodnotu svetu. Zároveň sa zamýšľa nad tým, ako slová, ktoré ju kedysi ranili, teraz predstavujú cestu k jej vnútornému uzdraveniu. V knihe hovorí o potrebe byť prijatý a milovaný a o tom, ako sa pokúša naučiť prijímať seba aj s chybami. Jej zamyslenie sa stáva výnimočným návodom pre všetkých, ktorí sa snažia vyrovnať so svojím vnútorným bojom.
V súčasnosti Ivana Molnárová vyzýva čitateľov, aby sa zamysleli nad vlastnými skúsenosťami a vzorcami správania, ktoré si za roky vypestovali. Nezabúdame na to, že každý z nás sa aspoň raz ocitol v situácii, keď sa cítil neviditeľný, ignorovaný alebo prehliadaný. Jej upomienka, že aj malé traumy môžu mať hlboký vplyv na našu psychológiu, je dôležitá v našich každodenných životných voľbách.