Návrh smrteľne absurdný: Maximálna rýchlosť chôdze?
Keď politici prekonajú všetky hranice zdravého rozumu, nemusíme sa diviť, že Slovensko je stredobodom zosmiešňovania na medzinárodnej scéne. Pán Vážny zo Smeru, ktorý má na svedomí mnohé bizarné návrhy, tentoraz zasadil ďalší fatálny úder – legislatívna norma o maximálnej rýchlosti chôdze. Čo sa to vlastne deje? Chcú naše deti voziť na chodníku ako cyklistov alebo pretekárov? Prečo by chodci mali byť marginalizovaní v mene akési ochrany pred nebezpečnými kolobežkami a bicyklami?
Útla biblia bizarnosti
Ak sa niekto opováži namietať, že takýto návrh je mimo rozum, sme si istí, že dostane odpoveď „hlúposti sa dostávajú na program rokovaní snáď všetkých parlamentov svetu“. Kde si títo politici myslia, že žijú? Je to absurdné, keď sa nestačíme diviť, že na našich chodníkoch dennodenne čelíme iným, podstatne vážnejším problémom. Rýchlosť chôdze by sa mala merať ako ideálna forma športu alebo rekreácie, nie ako policajný a legislatívny mechanizmus utláčania občanov.
Humor v tragédii alebo tragédia v humore?
České médiá sa bavia a posmešne komentujú tento zúfalý pokus o reguláciu chôdze. Aká bude vôbec metóda merania? Radar? To znie ako zlý vtip. Vitajme v dobe, keď nás polícia zastaví na chodníku, pretože ideme rýchlejšie ako má „maximálka“. Nevedno, či je to improvizácia alebo mokrý sen úradníkov, ale jedno je jasné, Slovensko sa na mapách hlúposti pičuje po celom svete.
Skutočná zodpovednosť: ťažká misia
Povedzme si pravdu, tento návrh je len ďalším pokusom schovať sa za formulácie a vonkajšiu reguláciu, pričom skutočné problémy našich chodníkov zostávajú neriešené. Politici by sa mali sústrediť na udržanie poriadku a bezpečnosti, než aby obmedzovali slobodu pohybu občanov. Ak sa cyklisti a kolobežkári na chodníkoch nestarajú o predpisy a pravidlá, nemali by trpieť ich nedbalosť ostatní. Toto nie je spôsob, ako regulovať dopravu; skôr by mali títo aktéri za normy niesť úplnú zodpovednosť.
Utiahnutie somarín skončí?
Dobré správy, ak existujú, sa skrývajú v očiach občanov, ktorí čelili nekonečným reguláciám, zatiaľ čo „rozhodovacie“ orgány sa hrajú na správcov našich životov. Otázka je, či sa konečne nájde rozum v chaose, alebo aký blázon to napíše na ďalší list ministrovi dopravy.
