Mala som byť kozmonautka, skončila som na psychiatrii. Dnes viem, že najdôležitejšie je prežiť
Anežka Gruberová, 26-ročná žena z Moravy, prežíva život akoby v dvoch paralelných svetoch. Na jednej strane je silnou a odvážnou turistkou, ktorá s ťažkým batohom prekonáva horské chodníky, no na druhej strane sa skrýva za maskou strachu a úzkosti v prostredí mesta. Jej život je cesta plná výziev, ktorými sa snaží adaptovať na každodenné normy, od ktorých jej duševné zdravie niekedy odráža. Je nositeľkou komplexnej posttraumatickej stresovej poruchy, čo ovplyvnilo každú časť jej existencie.
Anežka hovorí, že dlhé roky si nebola istá, kto vlastne je. „Celé dospievanie som len zrkadlila iných ľudí, preberala ich gestá a mimiku. Má množstvo psychických diagnóz a na to, aby mohla žiť plnohodnotný život, sa musí naučiť zbaviť týchto masiek šťastia a dokonalej ženy,” priznáva.
Od malička sa cítila pod presne definovaným tlakom na dokonalosť, čo jej prácu s psychickými problémami značne sťažilo. Po rokoch hospitalizácií sa jej konečne podarilo dosiahnuť stabilizáciu, ale boj s psychickými ťažkosťami je nekonečný. Dnes sa snaží znovu objaviť, ako vyzerá bežný život, kde sa môže cítiť dobre.
Anežkin veľký sen pracovať v kozmickej agentúre a stať sa kozmonautkou sa po hospitalizáciách ocitol v nedohľadne. Predpoklady o potrebnom vzdelaní a náročnosti ako prijímacieho procesu jej sny podlomili. „Verila som, že ak aspoň budem študovať niečo podobné, dostanem sa do blízkosti kozmického priemyslu, ale vo finále som sa musela zmieriť s realitou, že vysokú školu už neabsolvujem,” dodáva s ľútosťou.
Anežka je príkladom človeka, ktorý aj napriek ťažkým psychickým problémom dokáže byť silný. V rozhovore tiež vyjadruje, aké nepríjemné je pre ňu, keď iní neberú vážne správne definície traumy. V jej prípade trauma nevznikla z bežných nepríjemností – prežila si ťažké okamihy, ktoré patrí do inej dimenzie bolesti. „Viem, že posttraumatická stresová porucha je ako tichý zabijak, ktorý s vami žije a nikto ju nevidí,” objasňuje.
Psychické problémy, s ktorými sa Anežka vyrovnáva, zahŕňajú aj poruchy príjmu potravy. Jej relapsy sa stanú súčasťou jej života aj keď si plne uvedomuje negatívne dopady na telo i dušu. Každý pohyb od nákupu potravín až po rozhodovanie sa, čo jesť, ju neustále pripravuje na boj so svojou psychickou realitou.
Okrem vesmíru má Anežka aj iné sny – pohladkať pandu alebo mať chalúpku na samote, kde by mohla žiť v pokoji a pestovať fazuľu, aj keď ju neje. „Milujem farby fazule,” hovorí s úsmevom, no pre ňu je to aj symbol jej nádeje na iný, šťastnejší život.
Na verejnosti sa Anežka často cíti neisto, akoby bola v napätí, pretože mesto vyžaduje normy a správanie, ktoré pre ňu nie sú prirodzené. Avšak v prírode, počas diaľkových túr, nachádza útočisko, slobodu a opäť získa silu. „Keď som v horách, žijem pre okamihy bez sudcov a bez očakávaní od okolia,” uzatvára svoje zamyslenie nad spôsobmi, ako si hľadá svoju cestu ku šťastiu.
