Od sociálnej demokracie k vládnucej oligarchii: Prečo už Fico neskrýva luxus?
Kým sa opozícia hádala o novembrové tribúny, premiér demonštroval chorvátsky luxus. Zatiaľ čo Slovensko trápi rozvrat verejných financií a stúpajúci dlh, premiér už zjavne nechce skrývať svoj luxus. Prečo Robert Fico prestal predstierať skromnosť a ako vyzerá cesta od sociálnej demokracie až k vládnucej oligarchii? Odpovedá šéfredaktor Peter Bárdy.
Kým sa opozičné strany verejne dohadujú, kto bude stáť na tribúnach osláv Novembra ’89, premiér vyráža so svojou priateľkou oddychovať na predĺžený víkend do Chorvátska. Otázka, ako si tento dlhoročný politik dokáže z oficiálnych príjmov financovať luxusný spôsob života, ostáva opäť bez uspokojivej odpovede.
Stav verejných financií pritom Slovensko posiela na grécku cestu, vládna konsolidácia zlyhala a podľa oficiálnych dát riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia čelí na Slovensku takmer 900-tisíc ľudí. I toto je krajina, v ktorej sa záujmy občana z hľadáčika politikov celkom vytratili a namiesto zmysluplnej alternatívy k papalášizmu a nekompetentnosti vládnej moci sa čoraz viac šíri skepsa, frustrácia a pocit bezmocnosti.
Podľa Bárdyho už za súčasným vedením Smeru nestoja akcionári strany, ako o nich hovoril Jaroslav Haščák. Jediným akcionárom je Robert Fico, prípadne niekto z okolia, ktoré štátu spolu s ním vládne. Fico si vytvára vlastnú oligarchickú skupinu, čo je vidieť na manažéroch pod ním na Úrade vlády a v ďalších štruktúrach – sú z nich milionári.
Bárdy pripomína aj Ficov výrok z čias, keď sa prvýkrát dostal k moci: Mečiarovi priamo do očí povedal, že v štátnych službách od roku 1992 by musel žiť ako korytnačka 250 rokov, aby zarobil toľko peňazí, ako Mečiar hovorí. Boli to slová v súvislosti s vilou Elektra. Neskôr jednu z prvých koaličných rád vlády s Mečiarom a Slotom mal práve v Elektre.
Premiér podľa Bárdyho čelí frustrácii z toho, že nemôže so svojím majetkom otvorene vyjsť a povedať, že je jeho. Namiesto toho musí hovoriť, že si to požičal alebo dostal darom. Robert Kaliňák podľa neho svoj majetok užíva plnohodnotne a môže povedať, že lietadlo je jeho.
Kľúčovou otázkou však podľa Bárdyho je, prečo to voliči schvaľujú. Na Slovensku žije v príjmovej chudobe alebo sociálnom vylúčení takmer 900-tisíc ľudí a priemerná mzda a medián sa pohybujú okolo 1000 eur čistého. Títo ľudia podľa neho tlieskajú človeku, ktorý im odkazuje, že si lieta tryskáčom do Chorvátska a vozí sa na luxusných autách, na ktoré si v živote nezarobia.
Bárdy hovorí o ruskom scenári – dožičíme mocnému, lebo je to dôkaz jeho moci a toho, že si môže robiť, čo chce. Ľudia si podľa neho hovoria, že sú síce chudobní, ale aspoň homosexuáli nemajú otvorene sobáše a nemôžu si adoptovať deti.
Premiér podľa Bárdyho usilovne tlačí na výstavbu novej jadrovej elektrárne, čo je obchod za odhadovaných 15 miliárd eur, pričom to môže byť oveľa viac. Dohovor je právne nezvratný, výberové konanie netransparentné a financovanie nejasné. Bárdy si nevie predstaviť, že by elektráreň stála, a prirovnáva ju k Rázsochám – gestu Roberta Fica a potemkinovskej dedine.
