Ficova kampaň strachu
Strach z vojny je jeden z najsilnejších politických nástrojov. Robert Fico to vie. Ponúka nám príbeh: NATO nás môže zatiahnuť do vojny, článok 5 môže poslať naše deti na front a on je ten, kto nás ochráni. Lenže tento príbeh stojí na nesprávnom vysvetlení článku 5.
Každý si spomenie, kedy sa naposledy bál. Vieme, čo je strach o blízkych. Od chvíle, keď mám Emíliu, poznám nový rozmer strachu. Správy nečítam iba ako bezpečnostná analytička, ale aj ako rodič.
S dnešnou politickou situáciou to má spoločné všetko. Ide o strach z vojny, zabíjania, utrpenia a bolesti. Práve preto je strach účinný nástroj. Stačí niekoľko silných obrazov a zložité otázky sa zmenia na dilemu: Chcete vojnu, alebo mier? Chcete, aby vaše deti išli bojovať, alebo zostali doma? Chcete NATO, alebo nechcete vojnu?
Toto je falošná voľba, ktorú nám cez víkend opäť naservíroval Robert Fico. Môžeme chcieť mier a zároveň chápať, že mier sa niekedy musí chrániť. Môžeme nechcieť vojnu a podporovať obranné schopnosti krajiny. Môžeme byť v NATO bez toho, aby sme chceli vojnu s Ruskom. Práve strach z vojny bude jedným z hlavných Ficových nástrojov v predvolebnej kampani. Rovnako s ním pracoval Peter Pellegrini v prezidentskej kampani.
Fico dnes vystupuje ako premiér, ktorý údajne ako jediný nedovolí zatiahnuť Slovensko do vojnového konfliktu. Podľa tejto logiky nás zlá opozícia a Západ chcú zatiahnuť do vojny tým, že budeme rešpektovať článok 5 a pomôžeme spojencovi, ak by bol napadnutý.
Článok 5 hovorí, že ozbrojený útok proti jednému spojencovi sa považuje za útok proti všetkým a ostatní spojenci sa zaväzujú napadnutému pomôcť. Ako, to už článok 5 neurčuje univerzálne. Každý štát prijíma opatrenia, ktoré považuje za potrebné. Môže ísť o vojenskú pomoc, ale nemusí. Toto je článok 5. Nie tlačidlo „vojna“. Nie mechanizmus, ktorý automaticky pošle slovenských vojakov na front.
Je to záväzok kolektívnej obrany. Jeho najväčšia sila spočíva v tom, že dúfame, že ho nikdy nebudeme musieť použiť. Ak potenciálny agresor vie, že útok na jedného člena znamená reakciu celej Aliancie, zvyšuje sa cena takéhoto útoku. Práve odstrašenie je jedným z hlavných zmyslov článku 5. Viac ako 70 rokov bez ozbrojeného konfliktu voči ktorémukoľvek členovi Aliancie je najlepším dôkazom, že funguje.
Najlepší spôsob, ako zabrániť vojne, nie je sľubovať, že sa do nej nezapojíme. Najlepší spôsob je presvedčiť každého potenciálneho agresora, že sa mu neoplatí začať ju. Presne preto máme NATO a článok 5.
Na prvý pohľad môže znieť lákavo, aby sa Slovensko do ničoho nestaralo. Lenže bezpečnosť takto nefunguje. Obraz, ktorý Robert Fico ponúka, je falošný. Útočí na náš strach a ponúka silného vodcu, ktorý nás má ochrániť pred hrôzami vojny. Aj za cenu ústupkov voči diktátorovi, ktorý vojnu rozpútal.
Ak vám takáto predstava bezpečia niečo pripomína z našich dejín, nie ste sami. Je to politika „rozdeľ a panuj“. Akože chráni pred vojnou, pritom robí Slovensko slabším a horšie pripraveným na hrozby. Rozdelená spoločnosť sa bezpečnostným hrozbám bráni ťažšie.
Predstava, že Putin sa uspokojí s tým, čo už dosiahol, je nebezpečne naivná. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu. Neustále spochybňovanie našich záväzkov oslabuje dôveru medzi spojencami. A tým môže oslabovať aj bezpečnostné záujmy Slovenska.
Niekto môže povedať, že sú to len reči a politika. Nie sú. Slová slovenského premiéra počúvajú naši spojenci. A počúvajú ich aj tí, ktorí skúšajú jednotu spojencov cez hybridné pôsobenie – kybernetické útoky, dezinformačné kampane či útoky na infraštruktúru. Spomeňme si na prípravu podpaľačského útoku na výrobný závod pri Prešove či pokus o útok dronom na letisku Lipsko/Halle v Nemecku. Dôvera sa buduje dlho, stráca sa oveľa rýchlejšie.
Pred dvoma týždňami som bola v Maďarsku a hovorila som s predstaviteľmi strany TISZA. Rozprávali o tom, ako musia znovu budovať reputáciu krajiny, partnerstvá a dôveru, ktoré podľa nich utrpeli za Orbánovej vlády. Dá sa to. No nikto v Aliancii ani v Únii sa netvári, že sa dôvera vracia zo dňa na deň.
Rovnako to bude aj pri Slovensku. Po Ficovi a spol. máme čo opravovať. Prvým krokom je vziať krajinu späť z rúk Fica, tak ako to Péter Magyar dokázal v Maďarsku pri Orbánovi. Druhým je brániť naše členstvo v NATO a záväzok kolektívnej obrany. A tretím je nedovoliť politikom, aby zneužívali náš strach.
Nebáť sa vojny je hlúpe. Nepripravovať sa na rôzne scenáre je ešte hlúpejšie. NATO a Európska únia sú naším životným priestorom. Naše ukotvenie v nich má patriť aj do Ústavy Slovenskej republiky. Nechceme byť už nikdy pod ruskou bagandžou. Jeden komunizmus a jeden rok 1968 nám stačil. Ukrajina je obeťou ruskej agresie. Slovensko chce byť svojprávnym, dobrým a dôveryhodným spojencom – v NATO aj v EÚ. Nechceme vojnu. Chceme mier, ale nie otroctvo a okupáciu.
Všetci vieme, že strachu sa čelí ľahšie, keď mu čelíme spolu. Aj strachu z vojny. Aj strachu, ktorý v nás politici vrátane Roberta Fica zámerne vyvolávajú. Odvahu si, prosím, prajme.
