Bez práce by si bývanie nemohol dovoliť. Keby zarobil viac, o byt by prišiel
Adam Burianek je tridsaťtriročný Bratislavčan s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ktorý hoci od narodenia žije na vozíku, dokázal si vybudovať relatívne samostatný život. Avšak, jeho existencia je neustále poznačená paradoxom, s ktorým sa musia vyrovnávať mnohí ľudia so zdravotným postihnutím. Pre Adama, zvyšovanie minimálnej mzdy znamená viac než len prísun peňazí – táto zmena pre neho môže mať tragické dôsledky. Vyšší príjem pre neho totiž znamená stratu miesta, ktoré jeho zdravotný stav potrebuje, aby mohlo existovať.
Adam žije v bezbariérovom nájomnom byte v Ružinove, ktorý je výsledkom niekoľkých rokov úsilí o dosiahnutie samostatnosti. Od narodenia trpí arthrogryposis multiplex congenita, čo je porucha, ktorá už od detstva ovplyvnila jeho fungovanie. V detstve neostával medzi štyrmi stenami – jeho rodičia sa snažili vytvoriť mu priestor na rast a poznávanie.
Logistika samostatného života
Každý deň Adama začína presne naplánovanou rutinou, pričom jeho osobný asistent mu pomáha so všetkým, čo si vyžaduje jeho zdravotný stav od hygieny po raňajky. Bez tejto asistencie by sa jeho deň ani nezačal. „Je to malá logistická operácia, ktorá sa opakuje každý deň. Každý presun z bodu A do bodu B je náročný a vyžaduje si plánovanie,“ hovorí Adam.
Jeho podmienky pre samostatný život sú však zároveň veľmi krehké. Adam čelí realite, že aby si udržal bezbariérové bývanie, jeho mesačný príjem musí byť pod päťnásobkom životného minima, inak hrozí, že o byt príde. V Bratislave, kde je dostupné bývanie už od základov problematické, je hľadanie bezbariérového bytu takmer nemožné. „Mnohé tzv. bezbariérové byty sa ukazujú ako nevyhovujúce,” varuje Adam a dodáva, že aj jediný schod môže byť pre neho prekážkou.
Demotivácia a očakávania
Adamovo celkové finančné zabezpečenie mu neposkytuje dostatok stability. Priznáva, že jeho plný invalidný dôchodok by nebol schopný pokryť náklady za nájom, nie to ešte poriadne sa živiť. Zarábanie viac by znamenalo zbytečné riziko – buď stratu bytu, alebo obmedzovanie jeho pracovných možností. Napriek svojej trojročnej kariére grafika, je nútený obmedziť svoje ambície.
Navyše, mestská správa zabezpečuje, že ak domácnosť prekročí stanovený limit, môže uvoľniť bývanie pre iných, ktorí sú v akútnej núdzi. Toto všetko spôsobuje, že Adam je nútený žiť v neustálom pocite neistoty a demotivácie. „Hoci moje platy zodpovedajú mojej zručnosti, musím sa snažiť udržať menej, aby som si udržal svoj byt,” dodáva so zlomyseľným úsmevom.
Pravda a právne aspekty
Adam by si rád zmenil status a prestal byť vnímaný ako „sociálny prípad“. Verí, že by mali existovať opatrenia, ktoré by skutočne kompenzovali ťažké postihnutie, a nie len chudobu. „Pomoc by mala byť o poskytovaní rovnakých podmienok, nie len o prežití,” dodáva. Vo svojej práci v organizácii muskulárnych dystrofikov sa angažuje, aby prispieval k zlepšeniu podmienok, nie len pre seba, ale aj pre ostatných v podobnej situácii.
Hoci Adam naučil žiť plnohodnotný život, jeho skúsenosti sú smutným odrazom toho, ako sa na Slovensku systém postihnutia vyrovnáva s realitou. V spoločnosti, kde sú prekážky pre osoby so zdravotným postihnutím nekonečné, Adam zo svojej pozície aktivistu chce ukázať, že hoci sú jeho životné a pracovné podmienky ťažké, jeho túžby a ambície sú stále živé a silné.
