Fico a jeho obrátky voči Rusku
Robert Fico, predseda vlády a lídra strany Smer, sa v posledných rokoch posunul od populistu, ktorý sa doteraz prispôsoboval medzi dvoma tvárami, k radikálnemu politikovi. Potéčo strana Smer v roku 2006 prvýkrát vyhrala voľby, Fico demonštroval, že jeho ambície nepoznajú hranice a že jeho názory sú viac radikálne a proaktívne. Jeho rétorika sa stala extrémistickou a orientovanou na upevnenie moci, pričom sa zdá, že nezáleží na cene.
Odpor voči Ukrajine a podpora Ruska
Fico sa vo svojich vyjadreniach radikálne posunul, keď sa začal čoraz viac aprobovať ruskú politiku a zameriavať sa na hybridné formy podpory. Fráza „Ani náboj Ukrajine“ sa stala jeho predvolebným mottom, pričom ignoroval vojenskú agresiu Ruska voči Ukrajine od februára 2022. Na jar 2023 sa na Slovensku konali pochod za mier, ktoré viedli k otvorenej podpore Kremľa. Fico si tento trend zobral za svoj a dokonca zneužíval situáciu na polarizáciu spoločnosti.
Verejné protesty a agresívna rétorika
Pri svojich vystúpeniach neváha útočiť na každého, kto sa postaví na stranu Ukrajiny. Tak napríklad na pochode v Lučenci, účastník a študent medicíny Matúš Géč, bol napadnutý miestnym učiteľom, čo len ilustruje atmosféru strachu a agresivity, ktorú Ficova politika šíri. Rétorika Fica sa stala aj spôsobom, ako sa postaviť proti NATO a USA, pričom otvorene znevažuje každého, kto vyžaduje mier a zodpovednosť.
Zhoršujúce sa vzťahy so Západom
Fico čelí poprave misie, a to nie len doma. Na medzinárodnej scéne sa slovenská politika stala predmetom posmechu a pohoršenia. Počas zasadnutí EÚ sa Fico snaží presadiť svoje názory, ktoré sú v rozpore s každou zmysluplnou logikou, pričom pácha politický sebaobraz, ktorý je pre krajinu katastrofický. Napríklad, jeho cynické vyhlásenia o vojne na Ukrajine a odmietanie spolupráce s NATO a EÚ vytvárajú dojem, že Slovensko sa nachádza v medzinárodnej izolácii.
Ficova nostalgia za Husákom a jeho politika
Nostalgia za socialistickým režimom sa okrem Fica prejavuje aj v jeho verejných aktoch. Poklona pri hrobe Gustáva Husáka je jasným znakom úcty k autoritárskej minulosti. Fico v tejto nostalgii nachádza oporu, pričom prezentuje Husáka ako „špičkového vodcu“ a snaží sa mobilizovať voličskú základňu, ktorá si stále pamätá na výhody minulých čias. Takéto kultúrne gestá potvrdzujú jeho prílip k nostalgii, ktorá je o to nebezpečnejšia, pretože zametá pod koberec zločiny minulosti a žiada legitimizáciu. Úvahy o Husákovi sú v konečnom dôsledku osemnástim konečnosti ohrozujúcim demokratické princípy, na ktorých Slovensko znovu vzniklo.
Záver
Slovensko sa pod vedením Fica nachádza v zložitom postavení. Postupná izolácia a podrobovanie sa populizmu sa ukazujú ako nevyhnutné v súvislosti s politikou vlády. Od zamietania vojenskej podpory Ukrajine po nostalgické vzývanie Husáka môžeme sledovať politiku, ktorá nás posúva späť, nie dopredu. Fico sa snaží zmariť akýkoľvek pokrok a získať politické body za cenu vlastného národa. Týmto spôsobom sa Slovensko ocitl v pozícii, kde je jeho medzinárodná credibility v ohrození a kde je schopnosť spolupracovať s demokratickými aliancemi narodená do chaosu.
