„Naša vlastná obrana bude 100-krát drahšia.“ Slovák z vojnovej zóny opísal prvé hodiny invázie aj to, prečo je únava z vojny na Slovensku absurdná
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a ničivým útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavení, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od Iraku po Ukrajinu
Anton Frič pôsobil ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not) v Iraku a Sýrii. Neskôr sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník.
„Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ opisuje.
Odolnosť prirovnáva k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD), ktorým trpia mnohí fotografi či humanitárni pracovníci za začiatku pôsobenia v konfliktných zónach.
Prvé hodiny invázie
Na ukrajinsko-slovenskej hranici bol Frič medzi prvými hneď v prvý deň invázie.
„Keď vypuknú boje, tí, čo môžu, sadajú do áut a utekajú. Najprv idú tí najbohatší, potom bežní ľudia, až ako poslední utekajú tí najchudobnejší, keď už nemajú inú možnosť a ich domovy sú priamo zničené,“ hovorí.
Štátny stroj vtedy podľa neho zaspal. „Hasiči či veľké organizácie dorazili až na druhý či tretí deň. Ja som ráno o siedmej počúval správy v rozhlase, hneď som volal šéfovi, že sa začala vojna a ľudia budú utekať. O jedenástej dopoludnia som už bol v Ubli. Za hodinu som mal auto prázdne,“ spomína.
Únava z vojny na Slovensku
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Frič ale hovorí, že na Slovensku niet z čoho byť unavený.
„Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci,“ zdôrazňuje.
Preto dnes berie so sebou na Ukrajinu novinárov. „Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu.“
Podzemné školy a život pod útokmi
Frič opisuje podzemnú školu v Charkove, vybudovanú hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. V meste je takýchto škôl už asi desať. V jednej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách.
„Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov,“ hovorí.
V Kyjeve býval u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite.
Slovenské centrum v Slaviansku
Uprostred ostreľovania v mestách ako Kramatorsk či Slaviansk funguje humanitárne centrum, ktoré nazvali „Slovenské a žiadne iné“.
„Dnes slúži najmä ako relaxačné centrum pre humanitárnych pracovníkov a vojakov z frontu – postavili sme tam dokonca aj saunu,“ hovorí Frič.
Dodáva, že vojaci situáciu na Slovensku podrobne sledujú. „Keď sme tam sedeli s vojakmi, hneď sa nás pýtali: A Fica zo zlatej vane ste nedoniesli?“
Financovanie a každodenná bezpečnosť
Náklady na výjazdy novinárov hradí Frič zo súkromných zdrojov. „Mám súkromného sponzora – človeka, ktorý pôsobil v médiách a chápe, že pravdivé informácie sú kľúčové,“ uvádza.
Vojnová zóna si vyžaduje neustálu ostražitosť. „Na čerpacej stanici vo Vinnyci rýchlo natankujem, odparkujem auto 50 metrov ďalej a až potom idem zaplatiť, lebo benzínky sú častým cieľom dronov. V Kyjeve nespím na posteli, ale na zemi za posteľou,“ opisuje.
„Naša vlastná obrana bude stokrát drahšia“
Na otázku o hlاسoch, že by sa Ukrajina mala vzdať územia v prospech mieru, Frič reaguje: „Vždy sa pýtam: Ty by si nechal svoj byt niekomu z Ruska a išiel žiť do prenájmu v Nemecku len preto, že Rus ten tvoj byt chce?“
Geopoliticky podľa neho platí, že je lacnejšie dodávať Ukrajine zbrane a peniaze, než nechať Ukrajincov prehrať a potom musieť do vojny priamo zapojiť vlastné sily. „To by bolo desaťnásobne až stokrát drahšie,“ uzatvára.
Osobný zápas a rodina
Frič bol pôvodne reportážny fotograf. „Musel som si vybrať. Nepoznám jediného fotoreportéra, ktorý by mal plne funkčnú rodinu. Ja som si vybral rodinu,“ hovorí.
Až 80 percent jeho aktivít dnes smeruje na Slovensko – prevádzkuje sociálny šatník, komunitné centrum a stavia centrum pre deti so psychickými problémami.
S deťmi o vojne rozpráva pravidelne. „Moje deti majú jasný názor, keďže u nás Ukrajinci priamo bývali. Vnímajú to tak, že ide o ruskú agresiu a jediný spôsob, ako dosiahnuť mier, je poraziť agresora a vyhnať ho z Ukrajiny,“ dodáva.
