Vojtaššákovo blahorečenie: Hlavný nástroj cirkevného marketingu
Príbeh blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý sa dostáva do novej fázy podľa vyjadrení Konferencie biskupov Slovenska a aktuálneho spišského biskupa, nezostáva bez rozporov. Na povrch vychádzajú polemiky, ktoré odhaľujú neschopnosť vyrovnať sa s traumatickými udalosťami slovenských dejín. Môže byť totižto mučeník komunistického režimu, ktorý sa aktívne podieľal na Štátnej rade a pasívne mával pri odstraňovaní židov, vzorom pre dnešných slovenských katolíkov? Odpoveď nie je tak jednoznačná ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Na jednej strane je tu časť veriacich a kléru, ktorá si stojí za názorom, že blahorečenie by malo byť záležitosťou len vnútornej cirkevnej komunity. Podľa nich sa vonkajší svet nemá čo do tejto „cirkevnej kuchyne“ miešať. Argumentujú, že ak cirkev niekoho vyhlási za mučeníka, ostatní by sa mali iba prizerať, alebo to iba neakceptovať. Ten istý prístup ich vedie k pohŕdaniu otázkami súvisiaci s ich hodnotami alebo morálkou.
Avšak, slovenská katolícka cirkev sa nemôže izolovať. Veď pravidelne zasahuje do verejného diskurzu, žiada od štátu, aby napríklad nepripúšťal uzavretie zväzkov osôb rovnakého pohlavia, alebo organizuje štátne sviatky. Vníma samu seba ako ochrankyňu národa, strážkyňu mravnosti a tradícií. Takto čelí kritike, keď jej hierarchovia žiadajú, aby sa prípadné reči o blahorečení Vojtaššáka nedostávali do žiadneho verejného povedomia.
Kodex blahorečenia a spoločenské zmeny
Celý proces blahorečenia a svätorečenia je vážny krok a zároveň významný marketingový nástroj, ktorým cirkev zviditeľňuje osobnosti s morálnym alebo duchovným významom. Ak by bol bývalý spišský biskup blahorečený, zúčastnilo by sa na ceremónii celé politické spektrum od vysokých úradníkov až po prezidenta. Následne by sme sa nielen dočkali špeciálnych poštových známok, ale aj pomenovania ulíc a námestí po ním. Tak sa táto téma stáva niečím omnoho širším, než len otázkou vnútorných záležitostí cirkvi.
Skúmaním Vojtaššákovho života sa dostaneme k hlbokým vrstvám slovenských dejín. Slovensko si totižto v minulosti prešlo zložitými obdobiami, kedy sa raz uchýlilo k fašistickému bábkovému štátu, nielenže nevybudovalo slobodu, ale šlo ruka v ruke s komunistickým ideológom. Antikomunizmus bol vždy súčasťou slovenského katolicizmu, no dnes je potrebné posunúť sa ďalej. Na chvíľu sa pozrime nazad do historických súvislostí – v akých situáciách sa stalo, že štát, v ktorom vládne náboženstvo, sa môže stať aj nástrojem teroru.
Budúcnosť blahorečenia v kontexte verejného diskurzu
Biskup Vojtaššák sa nikdy nemôže tešiť z blahorečenia. Vatikánski úradníci, hoci pomalí v rozhodovaní, sú si vedomí komplexnosti tejto situácie a nebudú ochotní uvoľniť takéto prípady, ktoré sú preň nedôveryhodné. Slovenská národná katolícka zbožnosť pre nich neprináša dostatočnú hodnotu. V súčasnosti ide o situáciu, ktorá očakáva transformáciu zo zaťatosti na podnetnú diskusiu v rámci celej spoločnosti, ktorá sa týka slovenských dejín a postavenia mocných i bezmocných.
Nádej, že z tejto problematike vznikne aktívny pohyb vedeckej diskusie o historických aspektoch, je síce na dosah, no aj naďalej ostáva vo vzduchu otázka: prečo je stále toľko nevyriešených problémov v tejto cirkevnej dedičine, kedy by sa verejnosť mala s nimi konečne vysporiadať?
