Príbeh nevyliečiteľne chorých detí a ich opatrovateľov
V Bratislave sa riaditeľka Domu Charitas svätého Jozefa, Alexandra Hovancová, s povolaním opatrovateľky zaoberá ťažko chorými deťmi, ktorých sa rodičia vzdali. Po desiatich rokoch strávených v zariadení pre nevyliečiteľne choré deti prehodnotila pôvodné romantizované predstavy o rodinách, ktoré sa snažia byť blízko svojim deťom. Realita však často zavádzala a mnohí rodičia vykazovali len minimálny záujem.
Prísne podmienky a ťažké rozhodnutia
„Myslela som si, že prídem a poviem im, aký je ich syn úžasný, no oni netušili, o kom hovorím. Naučila som sa nesúdiť, skutočné dôvody ignorácie vedia len oni,“ hovorí Hovancová. Zariadenie, ktoré riadi, je jediné neštátne v Slovenskej republike a od začiatku sa potýkalo s problémami s financovaním. Prednedávnom sa však po dlhých bojoch podarilo premeniť zákon, ktorý teraz uľahčil fungovanie a zrušil rok čo rok trvajúcu ohrozenie existencie.
Prijímanie nových detí
Novela zákona umožnila umiestnenie detí do profesionálnych rodín do šiestich rokov, pričom budú smerovať do opatrovateľských zariadení až po dosiahnutí veku. Hovancová sa snaží zabezpečiť, aby nové deti dostali v zariadení doktorskú starostlivosť a liečbu. Teraz majú otvorené žiadosti pre ďalších päť detí, napriek množstvu iných zariadení v okolí.
Osudy detí a ich rodín
„Rodičia úmyselne neukazujú záujem; každý príbeh je iný, niektorí pochádzajú z prostredia generačnej chudoby,“ povedala Hovancová, pričom priblížila, ako niekoľkosť detí zaradených do zariadenia potrebuje niekedy až desiatich špecialistov. Mnohokrát sa stáva, že rodičia opustia svoje deti, pretože im jednoducho nie sú schopní poskytnúť starostlivosť. Mnohí z nich sa neželajú zapájať do zložitých procedúr a opaterného nastavenia.
Realita v zariadení
Hovancová poznamenala, že aj keď je starostlivosť na dennej báze veľmi náročná, zamestnanci, ktorých si zariadenie udržuje, pracujú viac z empatie a lásky k deťom ako pre mzdu. Riaditeľka s hrdosťou hovorí o vzťahoch, ktoré sa budujú medzi zamestnancami a deťmi, avšak každé odchod dieťaťa je emocionálne náročné.
Boj so systémom a snaha o zlepšenie
Ako uviedla, zamestnanci sú často zavalení stresom a ťažkým psychickým zaťažením, ktoré prichádza s prácou s takto zraniteľnou populáciou. Hovancová bojuje aj za lepšie podmienky a prerozdeľovanie financovania zo strany štátu. Skúsenosti z každodennej práce ju spojili s inými podobnými zariadeniami a ich personálom, čím vytvorili sieť vzájomnej podpory a zdieľania úspešných praktík.
Važný odkaz pre verejnosť
V rozhovore Alexandra Hovancová objasňuje, že aj keď sú deti fantastické osobnosti, to, čo si požadujú z pohľadu starostlivosti, je množstvo práce a výkony milujúce samy seba. Každý deň je znakom odhodlania zamestnancov, ktorí aj napriek ťažkým podmienkam, dokážu ukázať detskej duši lásku a rešpekt, ktorý si zaslúžia.
